Zastavil som sa v ateliéry po jedny fotky, typicky som sa zarozprával so známou tetou fotografkou, ako idä kšefty, čo nového. V tom sa otvorili dvere, do predajne vošla mamka s (na tých správnych miestach pekne urastenou) dcérenkou.
Pokračoval som s tetou fotografkou v rozhovore (a bajočko sledoval letnú módu v skutočnosti), a náhodou som spomenul maturity. V tej chvíli sa ako namydlený blesk z čistého neba nášho rozhovoru chytila aj mamička, že jej dcérka tiež maturuje, a že z toho má strašné stresy, a že poriadne nespí, a že ju bolí neustále brucho, a že...
Bolo to na nej vidieť. Sedela na gauči, poloschúlená, očividne a uchočujne neskrývala žalúdočnú nervozitu (i ked priznávam, za brucho sa mohla držať aj z iného dôvodu, že). Kruhy pod očami, a keď jej mamka čo i len spomenula slovko maturita, tak hneď zamrmlala niečo ako „angličtina“, „slovíčka“, prípadne len niečo nezrozumiteľné zahuhlala (predstavte si, aký zvuk by vydával niekto, kto von zo seba tlačí 4kg polystyrénu. Tak presne taký istý zvuk vydávalo to dievča).
Neviem prečo, ale pokračoval som s nimi v rozhovore, a snažil som sa do neho zapojiť aj to dievča. Typické oblbovačky, maturita je v pohode, nemáš sa čoho báť, veď ta nenechajú sedieť, etc etc etc. Niečo zapôsobilo, niečo nie, tak či tak som sa pobral preč.
Keď som potom neskôr prišiel domov, zamyslel som sa. Seriózne, len tak, na kolene...
A zase nič !
Prázdne fľašky od minerálok, špinavý riad, omrvinky, neporiadok, zapnutý televízor, rozhádzané zošity, rozpísané maily.
Dámy a páni, naozaj, naozaj neviem, čo sa to so mnou deje. Kde sa berie tá neskonalá istota, že hádam už NEJAK zmaturujem ?
Tuším to moje vysokoškolské konexie s tým ukľudňovaním trošku prehnali.
Nebojím sa. Nemám strach. Nie som nervózny.
Pohoda jazz. Zapnem winampa, pustím si uja Pata Methenyho, stále ignorujúc hárky s poznámkami okolo seba...
PREČO ? Prečo nemôžem byť napríklad ako Vierka, ktorá sa naozaj, seriózne učí ?
Osem rokov som bol dobrý chlapec, učkal som sa, chodil som na rôzne matematické a jazykové (para)olympiády, snažil som sa byť pripravený, dával pozor na hodinách.
Jeden výlet na rok von, jeden rok v inej triede, akademický týždeň, a zrazu prázdnota.
Všetka chuť do učenia je preč.
Teda chuť... keby som mal k tomu učeniu aspoň nejakú nechuť ! Ono to je čistá apatia.
Je dobré byť milovaný, je dobré byť nenávidený. Aspoň o vás niekto prejavujem aký-taký záujem.
Ale ignorácia ? Absencia akýchkoľvek emócií ?
Zmôžem sa len na jednoduché : Tak, snáď zajtra.
V prvý deň akademického som si predstavoval seba o jeden týždeň. Hahahá, Mišo plný vedomostí.
Chyba lávky. O týždeň budem (obávam sa) rovnako vymletý ako teraz. Prázdnota, tuposť, absencia čohokoľvek.
Už sa na tie matury teším ;)
